Bol to obdivuhodný obranca. Dôstojný nástupca svojich predchodcov. Vzor vernosti klubu. Veď v belasom mužstve strávil od roku 1972 viac než 25 rokov! Výnimkou boli iba dva roky v Dukle B. Bystrica, kde v rokoch (1986 – 1988) vojenčil. Po siedmich ligových zápasoch v Slovane mu dal J. Adamec práve tam trvalú možnosť. Vôbec nie náhodou bol potom dlhoročným kapitánom Slovana. Získal si dôveru desiatok spoluhráčov pre svoju svedomitosť, za prístup k tréningom i zápasom, za výkony a tichú kamarátsku povahu. Tomáš sa stal federálnym majstrom ČSFR 1992 a trikrát aj slovenským (1994 – 1996). Pohárové víťazstvá ťažko zrátať, bolo ich až osem a 2-krát dvíhal aj Matičný pohár. Slovensko reprezentoval 14-krát (1994 – 1995), iba s jedinou prestávkou, a to hneď od prvého zápasu, v ktorom bol tiež kapitánom, s Vencelom, Moravcom, Hippom, Kinderom, Tomaschekom, Daňkom, Hyravým, Weissom, Timkom, Faktorom i Zvarom. Prvenstvo im nikto nezoberie, tvorili základ reprezentácie SR. V lige zohral Tomáš viac než 300 zápasov! Z predmestia hlavného mesta, z Rače, si ho vybral tréner I. Chodák a veru až po D. Galisa prežil mnohých. Nebol ešte obrancom moderného typu v zapájaní sa do súhier uprostred ihriska, lietajúcim popri postrannej čiare, centrujúcim i góly dávajúcim, ale spoľahnúť sa na neho mohol každý tréner, Bránil ako vojak svoju strážnicu, vôľu, vytrvalosť a bojovnosť mal ako málokto. V defenzíve bol priam neprekonateľný, druhý Tono Urban. Prakticky nikdy nesklamal. Ani vo veľkých zápasoch s Ferencvárosom, AC Miláno, Dortmundom, Aston Villou a v ďalších. Zbieral iba dobré a výborné hodnotenia až do samého konca roku 1998, keď pokojne dohrával v belasom B-mužstve po viac než jedenástich rokoch v tom prvoligovom. Nenápadný, ale výborný a verný kapitán.
