Do Slovana prišiel v roku 1985 a tri roky sme o ňom vedeli málo. Mužstvo totiž hralo v 2. lige. V tichosti sa však kuli plány budúcich úspechov. Pripravovali ich hráči ako Stúpala, Tittel, Chvíla, Glonek, Maixner, Krištofík, Juriga, Vencel ml., Pecko a ďalší. Za tri roky sa vyšplhali do najvyššej súťaže. Laco Pecko pomáhal na pravom krídle. Bol vtedy zrejme naším najrýchlejším útočníkom, z jeho únikov padali góly a sám ich aj dával. Prvý ho zaradil do mužstva tréner J. Jankech. Nebolo to prekvapenie. Laco iba využíval danosti a to, čo sa naučil v atletike, hádzanej, basketbale, ba aj v hokeji v rodnom Krásne nad Kysucou. Keď začal v roku 1983 chodiť do školy na Orave, hrával za Dolný Kubín. Tam ho našiel tréner J. Obert a povolal do Bratislavy, kde sa už osvedčil tiež Oravčan D. Tittel. Laco sa najprv prebojoval do reprezentácie 21-ročných a od jesene 1988 pod vedením D. Galisa do ligy. Tento základ hráčov potom vybojoval po 17 rokoch federálny titul majstra. V tých rokoch bol už Pecko reprezentantom ČSFR a 11-krát reprezentoval. Za Slovensko si pripísal ďalších šesť štartov a medzi tým aj tri slovenské tituly majstra. Chýr o jeho rýchlosti sa dostal až do Španielska, kde ho skúšali v klube Logrones. Nebolo z toho nič, šiel „na chvíľu“ do Drnovíc, ale opäť sa vrátil do belasého. Tréneri ho prerobili na obrancu a aj tam bol výborný. Prestal hrať, až keď jeho mužstvo opäť vypadlo o súťaž nižšie a okruh sa uzavrel v roku 2004. V lige nastúpil 431-krát, čo je slovenský rekord, pričom dal 30 gólov. Aj keď v roku 2004 odchádzal, bol najlepším hráčom belasých. Pri mládeži začal hneď trénerskú púť, bol aj asistentom pri reprezentačnej sedemnástke, pokračoval medzi dospelými ako asistent Borisa Kitku a 31. marca 2008 ho nahradil vo funkcii hlavného trénera. Viditeľne sa z toho tešil, novú funkciu prežíval a mužstvo Slovana po 10 rokoch priviedol opäť k titulu majstra.
