V rokoch 1982 – 1984 hrával v Zlatých Moravciach a tréner D. Radolský v ňom už vtedy videl talentovaného chlapca. Získal ho na dva roky do dorastu Spartaka Trnava. Potom mal však záujem o štúdium na vysokej škole a pritiahla ho Bratislava a tým aj Tehelné pole. V septembri 1989 sa objavil v prvoligovom mužstve J. Jankecha. Po šiestich rokoch v belasom drese, kde získal titul federálneho majstra republiky i dobré meno, sa už do Slovenskej ligy nezapojil. Využil situáciu a prestúpil do talianskej Ancony. To bolo roku 1993 a on bol jediným Slovákom na Apeninskom polostrove. Jeho mužstvo však vypadlo z najvyššej súťaže a nižšiu nechcel hrať. Z viacerých ponúk si vybral po dvoch rokoch francúzsky SM Caen, ale aj tam sa prihodilo to isté. Nevyletel teda vysoko do futbalového neba, ale mohol sa pochváliť tým, že s Anconou sa prebojoval do finále Talianskeho pohára, kde mužstvo podľahlo Sampdorii Janov. Učil sa reči a zbieral futbalové skúsenosti. V ročníku 1997 – 1998 sa na chvíľu vrátil do belasého dresu, keď bol D. Tittel vo Francúzsku, ale ťažko sa mu už zvykalo. Obľúbil si zahraničie, chcel hrať v kvalitnejšom futbalovom i životnom prostredí. V Caen ho vďačne zobrali späť. Stopér z belasého dresu stihol v rokoch 1991 – 1993 13-krát reprezentovať bývalú republiku, k tomu pridal ďalších 12 štartov v mužstve Slovenska v rokoch 1994 – 1996. Zaujímavé je, ligu hral doma iba v drese Slovana. Jeho spoluhráčmi v reprezentácii boli v tom čase Vencel, Molnár, Pecko, Krištofík, Moravčík, Lancz, Chovanec, Kocian, Dubovský, Chvíla, Ľ. Luhový. Nebola to zlá partia. Miloš bol nenápadný bojovník, futbal mal a má rád, ale netúžil nasilu po väčšej sláve. V zahraničí si však zahral takmer desať rokov, hoci sa už blížili 35. narodeniny. Predsa sa však vrátil domov a roku 2009 viedol reprezentáciu SR do 21 rokov.
