Prvý muž, ktorý o futbale v tom čase veľa vedel. Preto sa stal aj trénerom v I. ČsŠK. Určoval zostavu, povedal hráčom, čo je to systém a ako ho majú uplatniť. Bolo to v roku 1923, keď začal za mužstvo hrávať a ukazovať, ako to vlastne treba robiť. Nižší zavalitejší chlapík prišiel so slovenskými rodičmi z Budapešti. Bývali pri ihrisku Törekvésu, tam sa zaúčal, kým prestúpil do mužstva UTE. Čoskoro bol hviezdou a vybrali ho aj do reprezentácie Maďarska. Precestoval kus futbalovej Európy a mohol sa pochváliť aj tým, že dal gól slávnemu španielskemu brankárovi Ricardovi Zamorovi. V I. ČsŠK bol dievčaťom pre všetko. Mal obrovskú autoritu, hral i budoval mužstvo, ktoré si to namierilo k získavaniu titulov amatérskeho majstra ČSR. Robil priam revolučnú prestavbu belasého mužstva. Orientoval sa najmä na slovenské zdroje. Získal napr. P. Šorala z Martina, neskôr pribral brankára Hollého zo Záhoria, do zálohy Bonču a Pappa, do útoku Uhera, Čambala, Jurčáka, Daučíka. Aby bol I. ČsŠK skutočne slovenský. Takého muža naše mužstvo skutočne potrebovalo. Učil hráčov všetko, čo sa v Pešti naučil. Prvý titul amatérskeho majstra získal roku 1927, keď hral centra medzi Šoralom, Poláčkom – Čambalom a Uherom. Pri druhom titule roku 1930 mal po ľavej ruke Suchého a Daučíka. Neskôr vynikol ako obranca v pražskej Slavii i ako reprezentant ČSSR, ale aj ako tréner belasého mužstva v Bratislave a potom viacerých v Španielsku. No najmä Barcelona mu prirástla k srdcu. O Pištu-báčiho mali záujem aj iné kluby, no on nechcel z Bratislavy odísť. Skúsil to iba na krátky čas v Sparte Praha, kde si tiež získal dobré meno. Na sklonku kariéry odišiel v máji 1931 do Žiliny a trikrát ju doviedol do finále majstrovstiev Slovenska ČSSF. Bol skvelý, veď ho poverili aj zostavením a vedením reprezentačného mužstva Slovenska. Dirigoval ho v zápasoch proti Nemecku, Chorvátsku i Rumunsku.
